Warning: Parameter 1 to wp_default_scripts() expected to be a reference, value given in /nfsmnt/hosting1_2/d/5/d5de1525-0fd3-408e-a484-cf26c43c58ab/swwwift.sk/sub/mariani/wp-includes/plugin.php on line 546

Warning: Parameter 1 to wp_default_styles() expected to be a reference, value given in /nfsmnt/hosting1_2/d/5/d5de1525-0fd3-408e-a484-cf26c43c58ab/swwwift.sk/sub/mariani/wp-includes/plugin.php on line 546

[smartslider2 slider="2"]

Otec obnoviteľ

Otec obnoviteľ

bl. Juraj Matuaitisa-Matulevicz

Životopis otca obnoviťeľa bl. Juraja Matuaitisa-Matulevicza (Matuleviča)

Juraj Matulaitis-Matulewicz/ Matulevič (vzhľadom na väčšiu familiárnosť budeme v texte používať poslovenčenú podobu priezviska bl. Juraja) sa narodil 13. apríla 1871 v dedineLugina blízko Marianpole na juhozápade Litvy. Bol ôsmym dieťaťom Andreja a Uršule Matulevičových. Pri krste vo farskom kostole v Marianpole dostal meno Juraj Boleslav.

Páter Juraj Czesnas generálny predstavený rehole mariánov iste nepredvídal, že dieťatko, ktoré priviedol do spoločnosti cirkvi, bude jeho nástupcom v úrade generála rehole mariánov a dokonca obnoviteľom tejto vymierajúcej rehole. Keď mal Juraj tri roky stratil otca. Matka ho učila vrelej a úprimnej zbožnosti a štedrosti voči blížnym. Videla jeho prvé úspechy v škole. Keď mal Juraj necelých desať rokov, zomrela mu aj milovaná matka. Zostal v opatere staršieho brata Jána.

Vďaka pomoci svojho ďalšieho brata Andreja, študenta moskovskej univerzity, bol Juraj v roku 1883 prijatý na gymnázium. Každodenná cesta do Marianpole vzdialeného 5 kmbola veľmi vysiľujúca. V zime Juraj zostával v meste, ale skromná materiálna situácia mu nedovoľovala zaistiť dostatočné životné podmienky, dobrú stravu a oblečenie, ako aj školské výdavky. Jurajovi sa začalo podlamovať zdravie, trápila ho zvlášť podivná rana na nohe. Boli to počiatky nerozpoznanej tuberkulózy kostí, z ktorej sa nikdy nevyliečil. V dobe štúdia na gymnáziu a pri štúdiu náboženských vied v  kostole zverenom mariánom v Marianpole počul Juraj Kristov hlas, ktorý ho volal za kňaza. Na ceste za hlasom povolania sa stretol s veľmi vážnymi ťažkosťami. Kvôli nemoci a neschopnosti chodiť do vzdialeného gymnázia musel štúdiá prerušiť. Táto skúška však Juraja nezlomila. Pokojne vykonáva prácu na poli a v hospodárstve, ktorú mu brat určil, lebo v tom vidí Božiu vôľu. Svedkovia vypovedali, že ho videli ako má omotaný okolo rukoväte pluhu ruženec a tak sa ho modlí počas práce. Vo chvíľach odpočinku čítal a učil sa.

V lete roku 1889 navštívil v Lugine Juraja jeho bratranec Ján Matulewicz profesor klasických jazykov na gymnáziu a taktiež ruského jazyka v kňazskom seminári v Kielciach v Poľsku.

Juraj ho zaujal a po rodinnej porade sa rozhodol vziať ho so sebou do Kieliec. Táto skutočnosť mala rozhodujúci význam pre jeho cestu ku kňazstvu. Dovolila mu dokončiť strednú školu a dobre zvládnuť latinský jazyk.

V Kielciach si Juraj zmenil litovsky znejúcu koncovku svojho priezviska Matulaitis na poľskú Matulewicz, čo bolo určite pričinením jeho bratranca, ktorý tak urobil už skôr. Juraj ďalej vystupuje len pod týmto priezviskom, iba keď pobudol na Litve, dodával mu litovskú koncovku.

Po skončení strednej školy v jeseni roku 1891 Juraj vstúpil do kňazského seminára v Kielciach. S horlivosťou sa venuje štúdiu a práci na vlastnej osobnosti. Toto obdobie trvalo však len dva roky, lebo cárska vláda v roku 1893 seminár zatvorila. Časť profesorov na čele s rektorom pátrom Pavlom Sawickym bola vyvezená na Sibír. Klerici boli rozmiestnení do iných seminárov. Kielecký biskup Tomáš Kulinski poslal Juraja do seminára vo Varšave. Tam bohoslovec Juraj pokračuje vo formácii a štúdiu. Medzi kolegami našiel mnoho neobyčajných ľudí ako napríklad Antona Cieplinského, neskoršieho generálneho vizitátora, a ďalšich, ktorí ho veľmi pozitívne ovplyvnili a taktiež uľahčili štúdium poľskej literatúry. Vďaka vytrvalej práci a duševnej sile sa vyznamenával v štúdiu i v chovaní, čo spôsobilo, že vedenie seminára ho poslalo ešte pred vysvätením na špeciálne štúdium do Petrohradu v Rusku. Na duchovnej akadémii pobudol štyri roky 1895-1899. Tam potom dňa 20. novembra 1898, z rúk biskupa KarolaNiedzialkovského prijal kňazskú vysviacku a o niekoľko mesiacov neskôr titul magister teológie De iure belli et pace aeterna.

Do Kieliec sa vracal naplnený radosťou z dosiahnutých výsledkov, ale predovšetkým z prijatia sviatosti kňazstva, po čom túžil aj napriek všetkým ťažkostiam už od detstva. S elánom mladistvého srdca sa začal venovať kňazskému povolaniu.

Dňa 3. augusta 1899 sa ujal povinnosti kaplána vo farnosti Daleszyce pri Kielciach, ale čoskoro sa ozvala s dvojnásobnou silou dávna bolesť v nohe. Po niekoľkých mesiacoch práce opúšťa farnosť a vydáva sa do Kreuznach v Nemecku s cieľom podstúpiť liečebnú kúru. Súčastne je nominovaný na ďalšie teologické štúdiá do švajčiarskeho Frýburgu. Choroba ho však prinúti ísť do nemocnice. Tam doktori v starom a stále sa obnovujúcom utrpení rozpoznali tuberkulózu kostí. Chorľavý Juraj sa podrobuje operácii, ktorá na niekoľko rokov zabezpečila zlepšenie jeho zdravotného stavu. Otec Matulevič sa vracia ku štúdiu na univerzite, ktoré korunuje v roku 1902 doktorátom teológie prácou Doctrina Russorum de statu iustitiae originalis. Dielo sa stretlo s veľkým záujmom západných teológov. V roku 1902 sa Matulevič vracia ako kňaz do Kieliec, ktoré boli pod ruskou okupáciou a so vzdelaním, ktoré v tej dobe nebolo ľahké získať. Koncom tohto roku začal prednášať latinčinu a kanonické právo v seminári v Kielciach. Po dvoch rokoch ho návrat choroby prinútil k odchodu do Varšavy so zámerom podstúpiť liečenie v mestskej nemocnici. Jeho zdravotný stav bol veľmi vážny a nedostatok finančných prostriedkov znemožňoval intenzívne liečenie. V ťažkej situácii mu pomáha Jozefa Chudzynskapredstavená Sestier služobníc od Ježiša. Berie chorého do ústavu Sv. Cecílie vo Varšave, kde mu starostlivá opatera a účinná, ale bolestivá liečba vracia zdravie. Liečenie trvá až do roku 1907. Pokiaľ mu jeho zdravotný stav dovoľoval Matulevič spovedal učiteľov, viedol konferencie a exercície. Už vtedy bol skúseným duchovným vodcom. Priťahoval ľudí, ktorí túžili po hlbšom duchovnom živote. Boli medzi nimi aj členky tajného rádu pátra Honoráta Kozminského, s ktorým bol páter Juraj dlhé roky v spojení. Venoval sa taktiež diecéznym kňazom, ktorí sa organizovali podľa jeho rád v tajnom spoločenstve mariánskych kňazov. Títo kňazi chceli žiť a viesť rehoľný život v chudobe. Páter Matulevič venoval veľa úsilia tiež pedagogickej a osvetovej práci medzi mládežou.

Najviac svojich síl venoval v tej dobe práci medzi robotníkmi. Chránil ich pred hľadaním falošných riešení spoločenských problémov, ktoré boli v rozpore s učením cirkvi. Vysvetľoval im toto učenie a objasňoval im ich práva. Spolu s pátrom MarcelomGodlewským založil v roku 1905 Spoločnosť kresťanských robotníkov a vydával pre nich časopis. V roku 1907 pomáhal zorganizovať vo Varšave tzv. Sociálne kurzy, ktoré mali za cieľ popularizáciu učenia cirkvi. Zúčastnilo sa ich viac než 700 osôb a referáty prednášali najvýznamnejší sociálni odborníci a činitelia zo všetkých kútov Poľska. Medzi nimi taktiež Vladimír Czerkawski z Jagelonskej univerzity, páter Peter Wawrzyniakz Poznane a iní. Páter Matulevič predniesol niekoľkohodinový referát Kresťanská teória vlastníckeho práva, o ktorom cenzor jeho rukopisu pri procese blahorečenia povedal, že i po päťdesiatich rokoch nestratil na aktuálnosti, ale nadobudol ešte väčší význam. O rok neskôr zorganizoval rovnaký kurz v Kaunase na Litve, kde predniesol taktiež niekoľko referátov. Na jeseň v roku 1907 dostáva pozvanie do Petrohradu, kde sa na novootvorenej Duchovnej akadémii ujíma katedry sociológie. S veľkou vervou sa vrhá do hlásania sociálneho učenia cirkvi podľa encykliky Leva XIII. Rerum Novarum. Obsah prednášok i osobnosť profesora uchvacuje študentov a veľa z nich túži písať svoje magisterské práce pod jeho vedením. Aby usmernil a rozvinul ich mladistvý zápal, necháva ich premýšľať o iných oblastiach teológie a o potrebe špecializácie sa v nich. Páter Alexander Woycicki, rektor univerzity Štefana Batoryho vo Vilniuse na Litve hovorí o vplyve pátra Matuleviča na študentov Duchovnej akadémie: „V pátrovi Matulevičovi sa snúbi krásny charakter, moderná veda, takt i oddanosť. Vďaka týmto hodnotám získal mimoriadnu autoritu a sympatie akademikov, akú už dávno nikto nemal od doby rektora pátra Symona…“ . Žiadny z jeho nástupcov nemal taký vplyv na mládež ako on. V roku 1909 sa páter Matulevič ujíma prednášok z dogmatiky a o rok potom mu je zverená funkcia prorektora akadémie. V Petrohrade je páter Matulevič spovedníkom rehoľníc a študentov z gymnázia Sv. Kataríny. Ako múdry a skúsený spovedník získava veľkú popularitu. Behom svojho pôsobenia v Petrohrade sa taktiež zaoberal – okrem vedeckej a pedagogickej práce – záchranou rehoľného života na území podrobenom Ruskému impériu.

Hmatateľný príklad, vymieranie rehole mal vo svojich rodných končinách, kde ako dieťa videl v kláštore niekoľko rehoľníkov, z ktorých zostal iba jeden, generálny predstavený páter Vincent Sekowski.

Imperiálna vláda nesúhlasila s prijímaním kandidátov, museli preto viesť rehoľný život tajne. Mnoho rokov pozoroval páter Matulevič činnosť tajných reholí na území Poľska, pohyboval sa medzi nimi, pre niektoré z nich vypracoval stanovy. Tak hľadal aj spôsob záchrany rehole mariánov.

Svoj projekt prediskutoval so svojim priateľom profesorom pátrom FrantiškomBuczysom a plán predstavil behom prázdnin v r. 1908 pátrovi SekovskémuMarianpole. O rok neskôr sa vybral do Ríma ako vyslanec generálneho predstaveného rehole mariánov s prosbou o zavedenie takých zmien v mariánskej reholi, aby rehoľa mohla existovať a pôsobiť v skrytosti. Koncom augusta v r. 1909 páter Sekowskiprichádza do Varšavy, kde 29. augusta v prítomnosti predstaviteľa Apoštolskej stolice biskupa Kazimíra Rusziewicza so súhlasom pápeža Pia X. prijíma od otca Matuleviča rehoľné sľuby a ďalšieho – kňaza otca Buczysa prijíma do noviciátu. Táto udalosť znamená obnovenie rehole – Spoločnosti kňazov mariánov.

Páter Matulevič sa vracia k práci na akadémii, súčasne plní funkciu novicmajstra noviciátu rehole mariánov a vypracováva pravidlá pre obnovenú rehoľnú spoločnosť. Tie predstavil v Ríme behom ďalších prázdnin. Na jeseň v roku 1910 Apoštolská stolica schvaľuje nové stanovy Spoločnosti kňazov mariánov. V apríli v roku 1911 páter Sekowski zomiera a v júli je páter Matulevič zvolený za generálneho predstaveného rehole. Napriek všetkej snahe udržať v tajnosti existenciu rehole na akadémii sa správa o nej, šírila čím ďalej, tým viac.

Páter Matulevič v obave z prípadných represálií voči akadémii, reholi i sebe sa prezieravo v lete roku 1911 vzdáva funkcie profesora i prorektora a odchádza do Frýburgu vo Švajčiarsku, kde otvára rehoľný dom – Dom štúdií. Utajovanie existencie aj tohto rehoľného domu malo za cieľ umožniť kňazom, ktorí absolvovali noviciát návrat do práce vo farnostiach, ktoré sa nachádzali na Ruskom okupovanom území.

Onedlho po príchode do Švajčiarska sa páter Matulevič odoberá do Ríma, aby vybavil záležitosti rehole a taktiež Duchovnej akadémie v Petrohrade. Po návrate do Frýburgu sa plne venuje práci v rehoľnom dome v ktorom bol predstaveným. V tej dobe tam bolo desať kňazov – novicov a niekoľko kandidátov. Dvaja rehoľníci, páter Buczys a páterTotorajtis pracovali na území zabranom Ruskom. Do Frýburgu prichádzali ďalší kandidáti, kňazi z Poľska i Litvy, zvlášť tí, ktorí osobne poznali pátra Matuleviča. Hmotné zázemie tu bolo veľmi skromné a vyžadovalo veľa obetí, ale úroveň rehoľného života a pocit spolupatričnosti v rehoľnom spoločenstve boli vysoké. V týchto ťažkých podmienkach pracovali vo farnostiach v okolí Frýburgu, páter Matulevič okrem toho stále spracovával rôzne predpisy pre rehoľu.

V tej dobe veľa Litovčanov odchádzalo za prácou do cudziny. Ako veľmi potrebná sa javí pastierska starostlivosť o litovských emigrantov v USA. Bolo tiež potrebné zaistiť materiálnu základňu pre ďalší rozvoj rehole. Preto v júli 1913 páter Matulevič spolu s pátrami Johanom Kozakom a Felixom Kadyrkom odišli do USA. Dvaja kňazi zostali vo farnosti svätého Michala v Chicagu, kde zároveň otvorili rehoľný dom, ktorý sa stal zárodkom súčasnej americkej provincie. Páter Matulevič navštívil litovské farnosti v USA a po mesiaci sa vrátil do Frýburgu. Koncom mája v roku 1914 odcestoval do Kaunasu, aby viedol exercície pre duchovenstvo. Nepočítal s tým, že do Frýburgu sa už nevráti. Prvá svetová vojna ho zastihla vo Varšave, kde viedol exercície pre sestry Služobnice od Srdca Ježišovho. Keď v septembri 1915 vstúpili Nemci do Varšavy a poskytli určitú náboženskú slobodu, obrátil sa páter Matulevič na arcibiskupa Alexandra Kakowskéhos prosbou o súhlas s pôsobením Spoločnosti kňazov mariánov v jednom z duchovných stredísk. Arcibiskup dobre poznal pátra Matuleviča ešte z Petrohradu a neboli mu cudzie záležitosti rehole, preto súhlasil s otvorením rehoľného domu mariánov, dokonca ponúkol niektoré objekty v meste. Páter Matulevič s vďačnosťou prijal kostol na Bielanach vo Varšave, ktorý mu arcibiskup zveril, kde už desať rokov existovala rozľahlá farnosť. Mariáni získali taktiež domčeky vybudované kamaldulským rádom. Na jeseň v roku 1915 tu otvorili noviciát, do ktorého sa prihlásilo päť kandidátov, medzi nimi traja kňazi, ktorí spravovali farnosť.

Bielany

Kostol v Bielanoch

Na novom pôsobisku boli ťažké podmienky. Okrem iného tu neexistovala mestská doprava. Páter Matulevič zo začiatku všetok svoj čas venoval zariaďovaniu domu a vedeniu noviciátu. Pretože mal k dispozícii rozľahlý objekt a videl v meste veľa opustených detí, chcel pre ne zorganizovať pomoc. Otvoril materskú škôlku s čiastočným stravovaním, predovšetkým s pomocou sestier od Mena Ježiš. Zaviedol aj kurzy šitia pre dievčatá z okolia. V neposlednom rade nahlásil na úrade mesta Varšavy úmysel otvoriť sirotinec pre 200 detí. Od tej doby všetok svoj čas venoval získavaniu nábytku, potravín a oblečenia pre deti. V roku 1916 otvoril v sirotinci školu, ktorú postupne preformoval na veľký výchovný ústav. V tej istej dobe získava pre mariánov druhý kostol zasvätený Menu Ježiš. Keď bol 3. mája 1916 po prvý krát po mnohých rokoch verejne oslavovaný štátny sviatok – Kráľovnej Poľskej koruny zorganizoval páter Matulevič početný sprievod z nedávno otvoreného kostolíka na Marymonte vo Varšave do kostola na Bielanách.

Generál mariánov, volaný všeobecne „kňaz profesor“ bol rovnako známy, tak cirkevnej vrchnosti, ako aj  svetskej vláde a je nimi vysoko cenený. Predstavitelia Mesta Varšavy ho menujú do mestského zastupiteľstva a zverujú mu komisiu starostlivosti o deti. Biskupi ho v roku 1917 povolávajú do komisie pre rehoľné záležitosti. Z titulu svojho úradu vykonáva vizitácie v početných ženských reholiach. Koncom júna roku 1917 predsedá celoštátnemu zhromaždeniu kňazov katechétov. Poslednú zimu trávi v Prage (Varšavská štvrť), kde pomáha pátrovi Lysikovi spravovať dom práce pre chlapcov, ktorý rehoľa dostala v roku 1917. Napriek svojej rôznorodej činnosti páter Matulevič riadi neustále sa rastúcu rehoľu, komunikuje s mariánmi na Litve, vo Švajčiarsku i v Amerike. Za povšimnutie stojí fakt, že najviac síl a času venoval zorganizovaniu provincie mariánov v Poľsku, ktorú prvé štyri roky osobne formoval.

Snaží sa taktiež nadviazať osobný kontakt s mariánmi na Litve, čo sa mu podarilo až v roku 1918, keď v marci odišiel z Varšavy do Kaunasu, kde viedol niekoľko exercícií.

Odtiaľ sa odoberá do Marianpole a prebúdza k životu pred niekoľkými rokmi zrušený mariánsky kláštor. Onedlho v ňom otvára noviciát. Keď vidí, ako v jeho vlasti veľmi chýbajú kláštory, zakladá v Marianpole Kongregáciu chudobných sestier od Nepoškvrneného počatia.

Najdôležitejším poslaním sa pre neho stáva starostlivosť o siroty a o chudobných. Keď sa dozvedel, že má byť menovaný za biskupa vo Vilniuse, bráni sa tomu ako len môže. Bol presvedčený, že má pracovať len pre rehoľu. Snažil sa o zmenu tohto rozhodnutia u všetkých možných cirkevných autorít, ale márne a tak 28. októbra 1918 dostal v Marianpole od apoštolského vizitátora Achillesa Rattiho nomináciu na vilniuského biskupa. Ten na všetky prosby mariánov, aby páter Matulevič nebol menovaný za biskupa povedal: „To všetko dokazuje, že sme dobre vybrali, nech je to pre vás potechou“. Vysviacka nového biskupa sa konala v katedrále v Kaunase.

Aby sme si mohli dobre predstaviť situáciu v diecéze – stav duchovný, organizačný a materiálny, musíme si uvedomiť dlhé obdobie ruskej okupácie, v tom zvlášť päťdesiat rokov uplatňovania nepriateľskej cárskej politiky voči cirkvi, v tom taktiež fakt, že diecéza nemala už 40 rokov biskupa a k tomu už niekoľko rokov zúriacu vojnu.

Biskup Matulevič v prvých rokoch spravovania svojho úradu bol svedkom striedania sa vojsk nemeckých, ruských, litovských a poľských vo Vilniuse a na území svojej diecézy. Zúrila taktiež národnostná vojna, pretože v diecéze žili Poliaci, Litovčania, Bielorusi, Nemci a iné menšiny. Nevraživosť medzi nimi zúrila už pred nástupom biskupa Matuleviča, a taktiež po jeho odchode, ale po oslobodení z ruskej okupácie sa stala ešte silnejšia. Biskup sa neangažoval v žiadnych politických sporoch a to isté vyžadoval aj od kňazov. Rovnako nakladal so všetkými národnosťami a snažil sa byť voči nim spravodlivý. Napriek všetkým snahám sa však nevyhol krivím obvineniam. Najostrejšie na neho útočili poľské politické strany.

Dosiahli nakoniec i to, že sa vláda snažila biskupa Matuleviča z Vilniusu odvolať. Nebolo to veľmi ľahké, pretože nedisponovala žiadnymi dôkazmi, ktoré by pred Apoštolskou stolicou svedčili proti biskupovi. Dôvodom tohto negatívneho vzťahu k biskupovi bol jeho litovský pôvod a rozhodné odmietnutie zneužiť svoju pozíciu a autoritu k politickým cieľom. Napriek všetkým ťažkostiam a prekážkam si plnil svoje povinnosti. Staral sa zvlášť o vzdelanie duchovenstva v seminári i na univerzitách, kde kňazov posielal. Nebolo mu ľahostajný chod biskupského úradu a administratívy, preto vydal podrobné predpisy týkajúce sa úloh dekanov. Neúnavne prevádzal vizitácie v diecéze, nezriedka navštevoval farnosti, v ktorých ľudia nevideli biskupa už dlhé roky. Jeho zvláštnej pozornosti sa tešili rehole a rády úplne spustošené cárskym režimom. Biskup Matulevič otvára početné kláštory, do ktorých sa rehoľníci regrutujú hlavne z južného Poľska. Túži, aby pracovali pre všetkých bez národnostných rozdielov. Snaží sa nachádzať kňazské a rehoľné povolania u miestnych a praje si, aby pracovali medzi svojimi rodákmi. Keď nastupoval do úradu, neboli v diecéze žiadni rehoľníci, po siedmych rokoch ich bolo takmer tristo. V rokoch 1923 – 1924 založil v Drui rehoľu sestier Služobníc Ježiša od Eucharistie a zveril im osvetovú a náboženskú prácu medzi miestnymi dievčatami. V diecéze rozkvitala charitatívna práca, ktorá bola veľmi potrebná v období vojen a ničenia. Nesúhlasil so zatvorením sirotinca v Trynopole, naopak zahrnul ho svojou mimoriadnou starostlivosťou. Finančne tiež podporil otvorenie iného sirotinca vo Vilniuse, ktorý bol určený hlavne pre nekatolícke deti. Hojne pomáhal jednoduchým ľuďom bez ohľadu na ich národnosť a vyznanie. Jeho rukami prechádzala pápežská pomoc pre priľahlé diecézy.

Biskup Matulevič má taktiež nemalé zásluhy v oblasti zmierenia. Jeho názory na prijímanie pravoslávnych do katolíckej cirkvi sa značne líšili od vtedy všeobecne uznávaných pravidiel a boli veľmi blízke dnešným. Bol toho názoru, že hovorenie o konverzii a návrate k pravej viere alebo zriekaniu sa bludov, môže ľudí iba odradiť od zjednotenia, keď väčšina jednoduchých ľudí teologické rozdiely nechápe. Stačí len prijímať od tých, ktorí sa vracajú prehlásenie, že si prajú patriť do katolíckej cirkvi a ponechať ich v liturgickom obrade v akom doposiaľ boli. Tieto názory využil v dopise pre apoštolského nunciaLauriho a zopakoval ich v prejave na eucharistickom kongrese v Chicagu. V správe o stave diecézy z roku 1923 informuje Apoštolskú stolicu o tom, že prijal do lona Cirkvi viac ako 7000 pravoslávnych. Páter Matulevič bol vilniuským biskupom a súčasne generálnym predstaveným rehole mariánov. Pretože nemohol bývať spolu s rehoľníkmi a riadiť ich záležitosti, menoval vikárov pre Poľsko, Litvu a Ameriku. Tí plnili funkciu neskorších provinciálov. Udržoval s nimi neustály písomný kontakt a preto sa vždy dobre orientoval v záležitostiach rehole a taktiež mohol neustále pomáhať pri riešení problémov a ťažkostí s ktorými sa na neho obracali.

Začiatkom leta 1923 sa vypravil do Ríma, aby podal správu o stave diecézy. Po návrate z Večného mesta predsedal generálnej kapitule rehole, ktorú zvolal do Gdanska na severe Poľska. Kapitula mala mimoriadny význam pre ďalší rozvoj rehole mariánov. Prejednávala sa na nej potreba vypracovania nových stanov. Biskup Matulevič sa stal opäť generálnym predstaveným.

Neustále ťažkosti, ktoré prežíval vo funkcii ordinára vilniuskej diecézy a nepriateľstvo niektorých poľských politikov voči jeho osobe spôsobili, že uznal svoju prítomnosť v diecéze v tejto situácii za neprospešnú pre cirkev. Pri príležitosti uzatvorenia zmluvy medzi Litovskou republikou a Apoštolskou stolicou poprosil pápeža o uvolnenie z Vilniusu. Pápež vyhovel biskupovi až po jeho druhej prosbe. Z Vilniusu biskup Matulevič odišiel do Ríma. Tu bol menovaný titulárnym arcibiskupom Adule. Túžil sa však úplne venovať práci pre rehoľu, ktorej bol aj naďalej generálnym predstaveným. So súhlasom pápeža otvoril v Ríme rehoľný dom, v ktorom založil medzinárodné kolégium pre študentov. Na záležitosti rehole však nemal veľa času, pretože už začiatkom decembra odišiel z poverenia pápeža do Kaunasu ako apoštolský vizitátor na Litve.

Situácia cirkvi na Litve bola v tej dobe vážna, pretože Litovčania zazlievali pápežovi, že v nedávno uzatvorenej zmluve s Poľskom bol Vilnius začlenený do administrácie poľskej cirkevnej provincie. Litovčania považovali Vilnius za integrálnu časť svojho štátneho teritória, dokonca za svoju metropolu, ktorá bola teraz – v ich ponímaní – okupovaná Poľskom. Preto litovská vláda prerušila diplomatické styky s Apoštolskou stolicou. Medzi prvoradé úlohy, ktoré mal apoštolský vizitátor splniť patrilo urovnať nepriateľské nálady voči pápežovi, prinavrátenie dôvery a zorganizovanie vhodného cirkevnoprávneho usporiadania.

Vďaka dôvere, ktorej sa tešil arcibiskup Matulevič medzi svojimi rodákmi, dokázal pomerne rýchlo „schladiť hlavy“ a vysvetliť jednanie a postoj Apoštolskej stolice vo veci Vilniusu.

Po jednaní s vládou a s biskupmi vypracoval projekt organizácie litovskej cirkevnej provincie, čo bola vec zbrusu nová, pretože doterajšia cirkevnoprávna organizácia pamätala minulé časy a bola spojená so starou politickou situáciou. Cirkevnoprávne územné členenie na Litve, ktoré  navrhol biskup Matulevič pápež Pius XI. schválil a dňa 4. apríla 1926 vyhlásil bulou Lituanorum gente.

Na pozvanie kardinála Mundeleina v lete roku 1926 sa arcibiskup Matulevič vypravil do Chicaga na Eucharistický kongres. Príležitostne navštívil mariánske rehoľné domy v Amerike a takmer sto litovských farností.

V septembri ho na Litve čakala nesmierne zložitá situácia vyvolaná politickým prevratom. Behom decembra vizitátor obnovil svoje doterajšie snahy smerujúce k nadviazaniu diplomatických stykov. V polovici januára 1927 mal hotový projekt zmluvy a okamžite ho poslal do Ríma. Realizácia projektu prebehla až po jeho smrti.

Apoštolský vizitátor Litvy arcibiskup Juraj Matulevič zomrel pre všetkých nečakane 27. januára 1927 v plnej sile, po operácii slepého čreva. Pohreb sa konal s veľkou okázalosťou za prítomnosti prezidenta, vlády a všetkých litovských biskupov. Jeho telesné pozostatky boli pôvodne uložené v podzemí katedrály v Kaunase. V septembri 1934 boli prenesené do farského kostola mariánov v Marianpole.

Arcibiskup Juraj Matulevič sa tešil povesti svätého človeka. Uznávanou osobnosťou bol však aj pre tých, ktorí sa ho snažili z Vilniusu dostať preč. Sám minister vnútra písal, že:
„arcibiskupovi Jurajovi Matulevičovi ako človekovi a kňazovi nie je čo vyčítať“.

Vo svojom svedectve o arcibiskupovi Jurajovi Matulevičovi hovorí rektor Univerzity Štefana Batoryho páter A. Wojcicki: „Osobnosť a individualitu arcibiskupa Juraja Matuleviča považujem za nenahraditeľnú…“.

Jeho dobrý charakter a výnimočná inteligencia ho predurčovali, aby zohral dôležitú úlohu v cirkvi a vlasti, ale neprajné politické tlaky túto jeho životnú cestu hatili.

Kardinál Kakowski vo svojich spomienkach o obsadení vilniuskej diecézy píše: „Vilniuským biskupom bol páter Juraj Matulevič, pôvodom Litovčan, výchovou Poliak, kňaz veľkej svätosti.“

Podobný názor  mal i sám pápež Pius XI., ktorý pri audiencii mariánov v roku 1934 povedal: „ Bol to naozaj svätý človek.“

V roku 1953 súhlasila vatikánska kongregácia obradov s otvorením procesu blahorečenia arcibiskupa Juraja Matuleviča. Dňa 28. júna 1987 ho Svätý otec Ján Pavol II. v Ríme vyhlásil za blahoslaveného.

 

ZAKLADATEĽ